Založ si blog

Nakresli si príbeh

Kráčala som v piatok poobede decembrovým počasím po chodníku, miestami zahaleného do jemného, krehkého ľadu. Čiapku som si stiahla viac na čelo, počkala, kým naskočí zelená, prešla som na druhú stranu, na moment zastala, a sledovala som, ako sa moje teplé výdychy v mrazivom počasí menia na paru. „Detská fakultná nemocnica“. Kramáre. Vybavujem telefonát, vstupujem po prvýkrát vo svojom živote, vo svojom celom celučičkom „ja“ do vnútra. Sadám si na lavičku, a čakám. Nervózne hompáľam  nohami vo vzduchu, no odrazu prestanem. „Urgentný príjem“. Poskakujúce deti. Vystrašení rodičia. „Máme sa hlásiť na urgent, priniesli sme batožinu“, nech sa páči, hore na štvrté poschodie“. Telo mi párkrát zahalia zimomriavky. Hlava ma presviedča, že je to tým chladom zvonka , no ja viem, že sú to zimomriavky z čohosi celkom iného. Prvá neistota je však po chvíli preč. Usmievam sa na kohokoľvek, kto mi venuje pohľad. Tie spätné úsmevy sú síce trochu neisté, no sú tam. Už nehompáľam nohami. Sedím rovno a usmievam sa. Neustále sa usmievam, pretože mám pocit, že sa na viac nezmôžem. Myšlienky mi behajú kade tade. Na čo vlastne jestvuje tá „Detská fakultná nemocnica?“  Prichádzajú osoby, na ktoré čakám, a tu sa začína misia nášho dnešného dňa. Potešiť aspoň na malý moment, aspoň na chvíľu uvidieť úsmev na tvárach tých, ktorým vkročilo do života čosi nečakané. Im, no predovšetkým ich drobným pokladom. Ich deťom. ĎEŤOM. Najúprimnejším, najnevinnejším, najkrehkejším stvoreniam, aké kedy ľudstvo pozoruje a zaznamenáva na tejto zemeguli.

 

Naša prvá zastávka vedie na detskú onkológiu. Všetka tá neistota, ktorá tu bola pri prvých krokoch do nemocnice ma odrazu opustila. Vyberáme knižky a zoznamujeme sa s extrémne sterilným prostredím, kde iný votrelec ako optimizmus, či láska nemá šancu preraziť.  Obliekame si návleky na topánky, dezinfikujeme ruky a berieme do nich knižky, ktorých predná strana vraví „Nakresli si príbeh“. Na chodbe stretávame sestry ktoré tlačia červené vedrá plné dezinfekcie do herne.  Chodby sú takmer prázdne. Našťastie, aj izby. Kráčame z izby do izby, hľadíme na tie bezbranné nevinné tváričky. Ktoré vyzerajú vystrašene, pretože každým otvorením dverí majú strach z ďalšej bolesti, ktorá im bude spôsobená. A my si chceme iba kresliť.

Bledo, zbierajúc si padajúce vlásky z vankúša.

Keď sa zadívame lepšie, je v nich obrovská túžba zliezť z postele, behať, kresliť, smiať sa, objavovať, dotýkať sa. A potom sú tu rodičia. Tí, ktorí možno na druhej strane Slovenska nechali ďalšie dieťa. V ich tvárach je toľko skrytých emócií, že by bolo priam nevhodné definovať ich. Naučili sa ich skrývať. Po prvých krokoch som pochopila, že plač TU jednoducho nemá priestor. Že to, čo tu chýba, je aspoň štipka nádeje do tmavých dní. Mnohí spočiatku ťažko prijímajú knižku pre dieťa zadarmo, myšlienku, že by im ktosi cudzí, kto ich ani nepozná mohol knižku „len tak“ darovať. Po chvíľach váhania sa aspoň trochu usmejú, ĎAKUJÚ. Deti sú šťastné z nových pestrých farbičiek, niektorí v knižkách márne hľadajú obrázky, ktoré však musia nakresliť samé a z toho sú trocha zmätené, no tešia sa, ukazujú na vianočný motív, v ktorom je tieto dni oblečená infúzia. A my, aj keď by sme v danom momente chceli urobiť viac, už nemôžeme. Zaželáme veľa šťastia, energie, a pekné sviatky, hoci mnohí z pacientov spolu s rodičmi už dnes vedia, že ich celé strávia v izbe na nemocničnom kovovom lôžku, miesto tepla domova. Mávame na rozlúčku posledným pohľadom malých bojovníkov a mierime na ďalšie oddelenie. Sme trocha neistí, pretože na každom ďalšom oddelení sme akýmsi „predvianočným prekvapením“. Všade nás však ochotne prijímajú, a tešia z neobvyklej novej návštevy. Nejednu sestričku Matejovým projektom „Nakresli si príbeh“ a predvianočným darovaním knižky od človeka k dieťaťu dojmeme.

 

Predstavte si, ako si zo zápaliek postavíte malého panáčika. Hneď ako ho uvidíte, chcete aby s vami zostal už navždy. Dáte mu meno. Bojíte sa však zápalky opätovne dotknúť, chránite ju, a dávate na ňu pozor, aby ju nedajbože niekto náhodou nezapálil.

A teraz si miesto toho panáčika bez života predstavte predčasne narodené deti. Veľkosťou a krehkosťou priam porovnateľné s panáčikom postaveným so zápaliek. Nehybné, no predsa živé bábiky tak drobné, plné hadičiek, ktoré sú možno i hrubšie ako končatiny bábätka. Ale prístroje ohlasujú nádychy a výdychy. Ohlasujú život a nádej. Ako jedna z predčasne narodených detí v siedmom mesiaci tehotenstva som na chvíľu v tej miestnosti absolútne precitla. Počúvala pípanie prístrojov, sledovala láskyplne zahľadené mamičky, či pobehujúce sestričky. Na moment som sa vrátila späť do toho svojho inkubátora, ktorý bol na Slovensku jeden z prvých.

 

Život je tak veľký Dar a tak málo sa o tom vraví, lebo sa to dnes, ako jedno z mnohých, považuje za klišé. Tak málo sa zamýšľame nad tým, za čo všetko by sme mohli byť každý deň vďační. Nad láskavosťou, dobrými skutkami, počas roka zahľadení do seba a neutíchajúcich povinností, sa zamyslíme len vo chvíli, keď idú sviatky. Pretože vtedy sa to hodí. Vtedy sú všetci nesmierne precitlivení a máme pocit, že v iné dni ľudia nechcú prijať pomoc, možno, že o ňu nestoja, že možno až príliš myslíme na tie NAŠE potreby, a na tie, ktoré majú druhí ani nepomyslíme. A keď na ne aj pomyslíme, zatvoríme oči, a potichu len prejdeme okolo, pretože nás sa to predsa netýka. Onkologické oddelenie je v týchto dňoch plné darčekov od rôznych sponzorov, firiem. No čo sa stane po Vianociach? Azda sú jediným sviatkom, ktorý tieto deti v nemocnici na lôžkach oslavujú? Jediným časom, kedy môžu byť obdarované, lebo v ostatných dňoch sa z nás vytratí chuť nezištne pomáhať a my znovu kráčame tým svojím zabehnutým stereotypom? Rok má 365 dní, a my si to dobro a láskavosť častokrát necháme na posledné tri týždne v roku. Obrovská česť výnimkám, všetkým tým, ktorý sa rozhodli pomáhať aj touto cestou po celý život. Každý z nás má v sebe schopnosť POMÁHAŤ. Akýmkoľvek spôsobom. Tak buďme samaritánmi po celý rok, nie len posledné týždne v roku. Otvorme si oči a srdcia aj voči tomu, čo vidieť nechceme. Buďme VĎAČNÍ za ZDRAVIE a každý NÁDYCH. A venujme aspoň kúsok svojho ŠŤASTIA a NÁDEJE tým, ktorý ho potrebujú, pretože venovať môžeme. A môžeme vždy.

 

A Ja Ďakujem Maťovi Zámečníkovi za možnosť zúčastniť sa tohto krásneho projektu. Nech je takýchto ako je Maťo, či všetky sestry a doktori na oddeleniach, ľudí ktorí venovali knižku, ľudí s obrovským srdcom plného lásky a túžby pomáhať na svete čo najviac.

 

Malá farma - Košíce

27.02.2017 01:17

Sme súkromný azyl pre domáce aj hospodárske zvieratá, zachránené/dovezené z nevyhovujúcich podmienok.

Asociácia diabetikov Slovenska

27.02.2017 01:10

Sme pacientske občianske združenie. Združujeme diabetikov, ich blízkych. Našim poslaním je osveta a pomoc pri skorom odhalení diabetes mellitus (DM).

Združenie občanov miest a obcí Slovenska (ZOMOS)

27.02.2017 00:55

Združenie občanov, ktorí sú alebo boli nespokojní so svojou samosprávou a pomáhame v prípadoch, keď sa starosta alebo zastupiteľstvo spreneverilo svojmu poslaniu.

Združenie inteligencie Rusínov Slovenka

Združenie inteligencie Rusínov Slovenska

27.02.2017 00:47

ZIRS - ochranca zachovania identity Rusínov.

anet

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 764x
Priemerná čítanosť článkov: 764x

Autor blogu

Kategórie

Archív