Po takmer prebdenej prvej noci zababušenej v spacákoch, sa sedem odvážnych duší vydalo po pár šálkach kávy, poháriku dezinfekcie a s fotoaparátmi v taškách na svoju päťdňovú misiu. Misiu s názvom rómska osada Lomnička. Boli sme pripravení na všetko. Alebo vlastne vôbec na nič. Cesta kľukatá a prašná, srdce z hrudníka odrazu cítim v krku. Ešte sa môžeme vrátiť, hovorím si, a pohľadmi zachytávam prvé po ceste kráčajúce postavy potmavšej pleti. Ich pohľady sú spočiatku neisté, no keď na prednom sedadle uvidia miestneho farára, počuť len prvé otázky do vetra „Prišli sce na navštevu?“. Vystupujeme. Tu už niet návratu.
Ovalil nás prvotný závan osviežovača vzduchu zvaný Lomnička.
Akýsi vyšší pán s prenikavo modrými očami rázne vysvetľuje jednému z tritisíc obyvateľov Lomničky, že maringotku ktorú si našiel na bývanie musí najprv niečím upevniť, až potom v nej môže žiť. Kým sa s nami privíta, odpovie ešte na asi tak desať zbytočných otázok hodených len tak do vetra a usádza nás vo svojej miestnej fare. S energiou a odhodlaním nám približuje, na čo všetko sa máme pripraviť. Aj na to, ako sa na niektoré veci pripraviť nedá. „Častokrát mi stoja pod oknom, a kričia iba „pan farar, pan farar. Keď to už trvá dlhšie ako polhodinu, viem že je to niečo naozaj súrne.“ A mojou najobľúbenejšou časťou sú spovede. Tam sa mi raz spovedali už aj z toho, čo ešte nevykonali, ale majú v pláne urobiť.“ Dodáva so smiechom.
Ani nie päť minút po našom príchode, počuť pod oknom prvé hlasy. Prví nedočkavci chcú kúpiť lístky do Drážďan. Do roboty zvanej krádež a žobranie. Po prvých trocha zmiešaných dojmoch vyrážame do terénu. Neisto vyťahujeme fotoaparáty z tašiek. Máme obavy z reakcií. Lomničkári nemajú radi pozornosť. Hlavne tú mediálnu. Sú otrávení tým, ako sú vykresľovaní médiami. A že im niekto neustále narúša ich malé súkromie, ktoré je zväčša v každej domácnosti obdarené menším, alebo väčším televízorom.
Deti v nás však po pár minútach potláčajú neistotu, a naše ruky zažívajú z každej strany niekoľko jemných dotykov Lomničky, hoci upozornenie pred odchodom do osady znelo jasne „nenechajte sa veľmi obchytávať, iba ak je vaša imunita silnejšia, ako vaša túžba a vôľa fotiť. Dnes tak akosi v kútiku duše verím, že sú v rovnováhe. Deti sa predvádzajú, neustále sa pýtajú na mená, kričia, smejú sa, bijú sa, mlátia sa, a ako prvé rozosielajú po dedine správu, že Gadžore a Gadžovky sa na nich prišli pozrieť.
Deti sú špinavé, zapáchajú potom, močom, ťažko povedať čím všetkým vlastne, no čo je šokujúce, len málo z nich má vôňu nevinnosti a detskosti. V ich očiach vidieť akési odhodlanie. No sú ako každé iné dieťa. Dieťa ktoré sa chce hrať, objímať, spievať. Deti tu však dlho nie sú deťmi.
Dospievajú príliš skoro, vlastné deti majú ešte skôr. Niekedy, a väčšinou nútene, inokedy pod vplyvom alkoholu, a niekedy iba preto, lebo je to skrátka zvykom. Lebo sa to tu nosí. Vedú nás za ruky a rozprávajú prvé historky. Detská úprimnosť, to je niečo čo sa ich drží. Prechádzam obkolesená z každej strany aspoň troma deťmi a v tej chvíli ďakujem bohu že mi dal len dve ruky, no zároveň by som treťou držala fotoaparát a snímala každý jeden moment. Neisto sa zhovárame s prvými dospelými, hoci tých je tu pomenej. Lomnička je totiž prezývaná aj ako detská dedinka, keďže vekový priemer je tu 18 rokov. Na druhej strane cesty úpenlivo prebieha čistenie veľkých honosných kobercov v rieke špinavej tak, že bobry si začali budovať hrádzu z plastov nahromadených v nej. Sem tam sa v nej okúpe nejaké dieťa, vraj občas aj napije, keď už nie je čo. Dospelí sa v podvečer, kedy sa nad dedinou začínajú skláňať prvé lúče začínajú pred nami trocha uvoľňovať. Hudba tu znie neustále, no s blížiacim sa západom slnka je čoraz intenzívnejšia. Uvoľnenie stúpa, ťažko povedať či so stúpajúcou hladinou alkoholu v krvi, alebo preto, že už vedia že nie sme z Markízy, či Jojky, no iba obyčajní študenti.
Volajú nás do príbytkov, z ktorých pohľady sú miestami tak silné, že je ťažké uveriť že niečo takéto skutočne existuje len pár kilometrov od nás. Miesto kde to stále žije. Mikroorganizmami, novým životom, hudbou, spevom, tancom, no najmä silnou vierou v Boha. K tej sú deti od najútlejšieho veku vedené. A s tou pokorou a odhodlaním, s akým o Lomničke a deťoch rozprávala vyštudovaná sociálna pracovníčka sa bez viery prežiť nedá. Ony totiž veria. Veria v lepšiu budúcnosť a v to, že ak terajšiu generáciu vychovávajú od gramotnosti po sexuálnu výchovu, že to raz bude lepšie. A tiež dodáva „ Keď som ľuďom v mojom okolí oznámila, že odchádzam pracovať do rómskej osady, pozerali na mňa, či som sa totálne zbláznila, a prečo nejdem radšej do Afriky. Na čo mám utekať do Afriky, keď tu je to úplne to isté, pár kilometrov odo mňa. V Afrike je kopec dobrovoľníkov, pretože to pôsobí na ľudí atraktívnejšie. To je ten jediný rozdiel. A ja toto beriem ako svoje poslanie, nie niečo, za čo by ma mali ľudia obdivovať.“ Konči skromne a s úsmevom od ucha k uchu a začína naháňať prvé deti do školy, lebo sa začína vyučovanie.
Nad Lomničkou sa vznáša veľa vôní, veľa príbehov nevypovedaných, veľa modlitieb, veľa odhodlania a trpezlivosti, veľa rôzne prepletených silných rodinných väzieb, no málo ľudského dotyku, málo sľubných budúcností, málo nepoškvrnenosti krutým osudom. Dá sa odtiaľ odísť z rôznymi pocitmi. Môžeme túto skutočnosť súdiť, ignorovať, pomáhať, alebo o nej aspoň povedať ďalej. My Slováci máme totiž niekoľko menších Afrík hneď za rohom. A keď už pre nikoho iného, pre tie deti sa oplatí bojovať určite.