čo príde

„Mami, mňa bolí bruško. Nechcem ísť dnes do škôlky, zostanem radšej s babkou.“ Písali sa klasické rána v rodinnom dome na Ľanovej ulici. Nerada som chodila do škôlky, asi ako každé normálne dieťa. Moje škôlkarske začiatky však boli úplne bezproblémové. A ja presne viem, kedy nastal v tomto obľúbenom období zlom. Do triedy k nám začal chodiť o dosť starší chlapec. Výraz šikana v piatich rokoch nepoznáte. Viete len, že už ďalší deň nechcete ísť do škôlky, a že to čo sa vám deje nie je dobré. Tak vás z toho začne bolieť bruško. A potom stačí jediná myšlienka na škôlku, a bolesť bruška je tu zase. Pamätám si ešte, že som sa bála priznať učiteľke, lebo som sa hanbila, a pravdepodobne by mi aj tak nikto neuveril.
Prišla som na svet vytúžená o dva mesiace skôr ako som mala s váhou 1900 gramov. Milovala som jedlo, a nikdy to na mne nebolo vidieť. „Anetka špagetka, zavoláme asi na vašich sociálku, ťa nekŕmia či čo…“ Všetko to nepríjemné čo sa vždy dialo po škôlke, som zaobalila do bolesti bruška. Ja nechcem ísť na klavír, lebo mi to nejde, ja nechcem spievať, lebo ona to vie lepšie, a ja aj tak zabudnem zasa celý text na vystúpení. Ja neviem toto, tamto, v tomto nie som dobrá, pozri aké sú ony, ja nikdy taká pekná nebudem. Toto všetko boli len akési zárodky, ktoré ma pripravovali na bezpodmienečne do dnešného dňa najdlhšiu a najťažšiu etapu môjho života. Strednú školu. Pamätám si, že keď som nastúpila na osemročné gymnázium, mala som možno 40 kíl. A tiež si pamätám, že ma asi pol roka po začiatku gymnázia dvakrát tak ťažký spolužiak pritlačil o stenu, a kričal na mňa, lebo som mu nechcela dať niečo zo svojho peračníka. Stredná škola zo mňa viac menej vybudovala osobu, akou som dnes. Paradoxom je, že práve to obrovské množstvo šikany, ktorým si človek ako aj ja prechádzal počas ôsmych rokov vlastne vyformuje osobnosť asi najviac. To, ktorým smerom už asi závisí od samotného jednotlivca. Ja len viem, že som sa počas takmer celého štúdia zameriavala na to, čo mi nejde, v čom som zlá, a že v ničom nie som dobrá. A ešte že sa nedokážem začleniť, a že som divná. Taká tá klasická túžba zaradiť sa do davu.
Na strednej ma bolelo brucho. A veľa. Mávala som dni, kedy ma z postele nedostalo nič, iba pobratie nejakých tých analgetík na kŕče. Alebo celý deň v posteli. No myšlienka, že sa treba na ďalší deň obliecť, a bojovať sama za seba vo mne vyvolávala ešte väčšiu bolesť. Takže to bol vlastne nekonečný príbeh. V tom čase som už začala chodiť aj k odborníkom, ktorí ma vždy poslali domov s tým, že som psychicky vystresovaná, mám sa upokojiť, dať si analgetikum a bude dobre. Alebo ešte s tým, že už pol roka mám intoleranciu na kravskú bielkovinu, len mi to akosi zabudli povedať. A že aj potom nech si dám pokojne analgetikum, že to bude v pohode. V podstate sa tieto žalúdočné oblbováky stali na dlhé obdobie na strednej mojím jediným spôsobom ako prežiť neprijatie, nepochopenie, moju zvláštnosť, a ešte škaredosť, neúspech. Tak veľmi som si na ne zvykla, že aj keď prišiel malý úspech, môj žalúdok to skrátka nezvládol, a začal kričať ešte viac. Dokázala som samú seba pred čímkoľvek tak neuveriteľne vystresovať, vytvoriť si v hlave tak veľmi katastrofické scenáre, že aj keď som napokon za čokoľvek dostala pochvalu, pocit a predpoklad že budem určite neúspešná sa v mojej hlave a v celom tele dokázal udržať omnoho dlhšie. Zárodky pochybností sa tvoria v ľudskom podvedomí neuveriteľne dlho. Občas postačí úplná maličkosť, a utkvie to v podvedomí tak silno. A potom, keď naoko zabudneme, sa kdesi z našej hĺbky tá pochybnosť vynorí. Všetko tieto úspechy aj neúspechy, prežívalo moje trávenie so mnou. Všetky trápenia, radosti, smútky, lásky, momenty. Vždy si to odnieslo najviac, väčšinou nevedomky. Je to totiž len akási pochybná myšlienka, že ak máme z niečoho stres, bolí nás z toho len hlava, že ak sa trápime, trpí tým len srdce. Pochopila som, že myšlienka „Láska ide cez žalúdok“ má v sebe omnoho viac pravdy ako sa možno zdá. Ak svoju pozornosť, pocity, city, venujeme tým nesprávnym ľuďom, práve žalúdok a trávenie je to, čo si všetky tieto emočné vypätia odnáša najviac. Láska ide cez žalúdok. To, aká tá láska je, nad tým sa nikto nezamýšľa. Aj tá čo nám ubližuje cez ňu ide. Zlá, dobrá, neopätovaná, krátkodobá, chvíľková. Akákoľvek je, zanechá na nás následky. A že jej každodenne prijímame niekoľko, alebo aj neprijímame. Zanechá v nás stopy. Každá jedna emócia v našom tele zachováva obrovské stopy. Tá moja „Láska ide cez žalúdok“ dala definitívnu stopku po polroku na vysokej škole. Zalievanie rozorvanej duše rýchlymi wifonkami, alkoholom, pizzou, alebo aj ničím, si jedného dňa povedalo dosť. A začali sa dni, kedy som nedokázala vstať a odísť z bytu, nielen preto, že som sa na to necítila, ale hlavne preto, že mi to moje trávenie nedovolilo. A tak sa začal obrovský kolobeh vyšetrení. V lete bol na mojom festivalovom line upe gastroenterológ a obvoďáčka, skúmavky, hadičky, samé vyšetrenia plné príjemných vecí, kedy sa musíš vyzliekať, nechať všemožne chytať, hovoriť či to bolí , a či nie, občas aj povedať že bolí, lebo inokedy to strašne bolí, len práve v tom momente nie. Bezvýsledne som odcupitala s diagnózou hodnou psychológa. Výrazne som si v tom čase zmenila stravu, a dostala sa k alternatívnym spôsobom liečby. Stále som tento nekonečný príbeh môjho bolenia bruška neukončila. Je to totiž dlhý proces. Rovnako dlhý, ako keď sa v mojom trávení začali tvoriť zárodky psychického charakteru, a vyústili až do fyzického. To som si však ja, ako malé útle dievčatko v tej dobe neuvedomovala. Ja som len vedela, že ma bolí bruško, keď som cítila že niečo okolo mňa nie je v poriadku. A dnes, keď cítim, že som niečo nepovedala úplne v súlade s ľudskosťou, snažím sa to napraviť, hoci to nie je jednoduché. No viem, že to v tom druhom môže zanechať stopu, napríklad aj na dobu neurčitú. Aj u mňa to začínalo nevinne, v škôlke.
Z maličkostí, čo sa dejú okolo nás sa najmä skladá náš vnútorný svet. A hoci máme častokrát pocit, že nás emócia či slovo zasiahlo len na chvíľu, kým dovolíme aby v nás jatrilo, dovolíme aj, aby preniklo do nášho vnútra omnoho hlbšie. Nenechajte si tú nedobrú lásku ísť cez žalúdok. Je len na nás, ktorej dovolíme aby sa k nám dostala. Tak nedovoľte aby vám tá toxická vzala aj možnosť s chuťou sa zahryznúť do dobrého koláča. Pre všetkých je tu dostatok tej dobrej.