čo príde

Sedela som v autobuse na ceste domov. Už niekoľko minút som uprene hľadela na jeden z tých skvostnejších nápisov so zákazom „Neutierajte si tvár do sedadiel ani do závesov!!“. A vedľa neho vždy a všade prítomný štvorvrstvový farebný červenou preškrtnutý hamburger. Rukou som si už viac ako desiaty raz prešla po vrecku na kabáte, aby som sa uistila, že ten vybitý mobil naozaj mám. Oprela som sa, samozrejme nie tvárou ,o opierku na sedadle a zatvorila oči. „No a ja som si ti teda fakt myslela, že veď mám sviatok, a po tých pár mesiacoch čo sme spolu, by už akože mohol vedieť, čo chcem hej. No a vieš čo sa stalo? On ti mi miesto Pandory dal proste výlet. Miesto Auparku sme šli k hradu, pozerali na jednu z tých otrepaných scenérií so západom slnka. A po pár glgoch z fľaše vína mi hovorí, že je rád takto so mnou a dúfa, že ma teda prekvapenie potešilo. No čo som mu mala povedať? Pravdu o tom, že fotka slnka a vína je síce v pohode, ale módnu ikonu na Instagrame zo mňa skôr urobí tá Pandora, ako toto?“ Niekde som čítala, že prerozprávané vypočuté rozhovory sa vždy aspoň trochu prikrášľujú, pridá sa štipka irónie, či drámy. Rada by som aspoň jednu z týchto vlastností priradila aj tomuto rozhovoru, no klamala by som.
Rozhovor ma prekvapivo, vôbec neprimäl k myšlienkam akéhosi odsudzovania. Práve naopak. Začala som sa viac zamýšľať nad sebou. A nad tým, akými vlastnosťami možno nás, našu súčasnú spoločnosť definovať. Ani nie pred rokom bolo mojím limitujúcim presvedčením, že nemám ešte dosť rokov na to, aby som si dokázala nájsť dobrú prácu, rozumej takú, v ktorej budem naozaj spokojná a bude ma môcť popri škole uživiť. Z tohto limitujúceho presvedčenia vyplynulo ďalšie, a to, že si takýto job určite nemôžem nájsť, pretože nemám ešte dostatok skúseností. Tých skúseností nemám dosť, lebo som ešte veľmi mladá. A tu sa začal diať začarovaný kruh.
Dnes, asi polroka po uvedomení si tohto limitujúceho presvedčenia, som si uvedomila, že novým je presvedčenie, že je už neskoro na to, aby som sa púšťala do niečoho nového, pre mňa nepoznaného. Že veď som mala začať už dávno, teraz už nemám šancu to stihnúť… Lenže čo vlastne? Všade okolo je akýsi pomyselný tlak, pozostávajúci pre mňa predovšetkým zo skutočnosti, že žijeme v silnej digitálnej dobe, ktorá nás vyslovene pohlcuje.
Z každej strany sa na nás deň čo deň valí nový TEDx, s novým a novým inšpiratívnym príbehom o tom ako žiť šťastnejšie, lepšie, mať veci v paži, potom byť emočne vyrovnaný, neskôr, že je v pohode nebyť emočne vyrovnaný, že je dobré sa vyplakať, vysporiadať sa s myšlienkami sám, zároveň ich zdieľať s každým naokolo. Do toho všetkého nás z každej strany valcujú novo-trendové podcasty o tom, čo jesť máš, a čo nie, profesionálni baliči radia ako byť očarujúci, profesionálne sugarbabbies zasa ako si okoreniť svoj sexuálny život. „Aha toto je super, v tomto sa určite nájdeš. Toto ti pomôže vyriešiť tvoje komplexy. Pozri si tento vlog, tamten návod, týchto 20 trikov ako byť kreatívnejší, krajší, príťažlivejší, ako si určiť priority.“ Život sa odrazu celý začal točiť okolo návodov. Návodov na city, návodov nielen na neprirodzenosť, ale predovšetkým, na prirodzenosť. Ako byť sám sebou. „Príď na tento event. Uvidíš, možno ti úplne zmení pohľad na vec. Ktovie koho tam spoznáš, tak to aspoň skús však nič za to nedáš.“ Sme plní inšpirácie z každej jednej strany. Sme jej tak plní, že úplne potláčame svoje vlastné predstavy. Inšpirujeme sa vzájomne tak veľmi, až zabúdame a nedokážeme prijať základnú inšpiráciu nás samých. Nedokážeme len tak byť. V tichu. Mať myšlienku v hlave, na papieri, a hrať sa s ňou tak dlho, ako len cítime, že potrebujeme. Máme totiž obavy, že niekto ju svetu predstaví skôr, ako to urobíme my. A tak si vytvárame vnútorný tlak. Blúdime v návodoch na to, ako urobiť z myšlienky a z nápadu niečo veľkolepé hneď. Teraz. Už je neskoro. Tú myšlienku tak udupeme zaužívanými postupmi, až stratí svoju jedinečnosť. Zahodíme ju, a zapneme si radšej ďalší podcast, alebo video v ktorom niekto zapálene prirodzene rozpráva ako vytvoriť niečo jedinečné. Opäť sa strácame, a zabúdame na pravú podstatu veci. Zabúdame, alebo si vlastne ani vôbec neuvedomujeme, aké jednoduché je nájsť odpovede, a dostatok informácií pre náš nápad. Pre nás samých. Nech už je to čokoľvek. Že stačí byť ticho. Že nemusíme ovládať tých 250 tipov a trikov. Že stačí vyjsť von na vzduch, a prejsť sa po chodníku, tráve, pokojne len tak pozerať na oblohu. Alebo so zatvorenými očami len tak sedieť a vnímať vzduch okolo seba. Častokrát tie pre nás najnáročnejšie odpovede nájdeme v najjednoduchších pre ľudstvo od počiatku prirodzených kúskoch sveta. Tie najsprávnejšie odpovede máme v sebe. Ale radšej svoj hlas nepočúvame. Lebo sa bojíme, že nebude v súlade s dnešnými online trendami. Tak ho radšej, pre istotu, stíšime, a scrollujeme Instagramom, Facebookom, pohoršujeme sa, prečo mi ešte neodpísal a nedal odpoveď ten, ktorého som sa opýtal, čo mám robiť, že si neviem rady. Pozeráme na tie písmenká, fotky, kde všetci už určite našli svoju odpoveď, len my ešte stále nie. Pýtame sa, čo je s nami zle, keď sme tú odpoveď predsa medzi toľkými návodmi stále nenašli. Aké veľké je naše prekvapenie, keď sa potom zoči voči dozvieme, že ten čo naoko vyzerá ako dávno nájdený, sa hľadá rovnako ako my. Tak si potrasieme rukami, prípadne sa po čase spolu dopracujeme k návodu o tom, ako si vytvoriť dokonalý vzťah. Sme doslova nalinkovaní a pohltení návodmi z každej strany. Zabúdame na to, že veci chcú a vyžadujú si čas. Veď ako by ho aj mohli chcieť, keď my ho nemáme. My totiž strašne súrne potrebujeme nájsť svoju odpoveď, svoj návod a bezsenné noci namiesto ticha zapĺňame ďalšími podcastmi, v lepšom prípade hudbou.
Čo ak by sme na chvíľu zabudli na všetky tie návody? Čo ak by sme si na chvíľu vytvorili vlastné tempo, a inšpirovali sa vlastnými myšlienkami, ktoré necháme plynúť v tichu, tak dlho, ako to len potrebujeme, a prestali sa limitovať zaužívaným a tým čo je dnes trendy?