čo príde

Napísala mi kamoška dva dni dozadu, keď som si nemotorne vešala pár kúskov oblečenia na sušiak, hoci mi to mama či babka už veľakrát ukazovala. Ja to vždy urobím po svojom. Však vonia vždy rovnako.
Presne si spomínam na ten moment, keď mi po niekoľkých nekonečných týždňoch čakania, ukazovania obrázkov a riešenia na pohľad logických úloh stanovili diagnózu dyspraxia. Táto diagnóza je tak neznáma, že aj samotný Word mi slovo podčiarkuje červenou vlnovkou. Čiastočne nemotornou.
V sedemnástich rokoch mi povedali, že niečo je trocha inak, ako býva zvykom. V ten deň za mnou prišla mama, objala ma a povedala: „Prepáč, že som do teba v hneve hodila zošit z geometrie za to, že si dostala päťku.“ Pamätala som si to. Mala som asi osem rokov, a za trest sme celá trieda dostali na čas narysovať domček podľa presne stanovených rozmerov. Objímala ma, a mne sa tisli na chvíľu slzy do očí.
„Prirodzene majú ťažkosti aj v písaní, kreslení a v ostatných predmetoch pri témach, ktoré vyžadujú manipulačné schopnosti“.
Bolo to veľa preplakaných večerov pri geometrických úlohách. Pri momentoch, kedy ma niekoľkokrát učitelia vysmiali, dnes mi už nezáleží na tom, či to bolo priamo, alebo nepriamo, za to, že kresby, písma, pohyby, som nerobila tak, ako bolo treba. Nevyčítam im to. Je pochopiteľné, že dnes je už takmer každé dieťa považované za to, ktorému sa proste iba nechce, trucuje, vymýšľa. Veď je to predsa dieťa. A to k deťom patrí. Z toho vyrastú.
Keď som nastúpila do školy, v prvej triede mali podozrenie, že mám dysgrafiu. Dysgrafia je možno o čosi známejšia diagnóza. V druhej triede som prestúpila kvôli zmene bydliska na novú školu. Bol to jeden z tých prelomových momentov, s ktorým sa v živote takého dyspraktika ešte dá pracovať. A jeho predpoklady na v podstate nemotorný život častokrát plný dezorientácie a priestorovej nepredstavivosti sa ešte dajú veľmi ovplyvniť. V tomto prelomovom momente som ja v novej škole získala iba prívlastok „Lenivá lajdáčka, ktorej sa proste iba nechce pekne písať. To prejde.“ Až sa pre mňa stali slepé mapy najväčšou nočnou morou. Hoci som mala oči zdravé, tie mapy boli pre mňa prázdne a slepé tak veľmi, že som len zúfalo hodiny a hodiny sedávala nad atlasom a snažila sa za každú cenu vtĺcť si do hlavy, kde leží ktoré mesto, krajina, kontinent, rieka, more, či oceán.
„Keď chceli všetci k moru, ja som chcela k oceánu. Nechcela som v ňom plávať, chcela som ho celý vlastniť…“ (T. Heribanová)
„No tak to skúsime znovu. Jednu šnúrku cez druhú. Zatiahneš. Urobíš jednu mašličku, potom druhú, a teraz cez seba.“ Jeden z najväčších hrdinov môjho detstva bol dedko. Sedeli sme spolu hodiny a hodiny na drevených vŕzgajúcich schodoch, kým som to dokázala. Zaviazala si šnúrky na topánkach. Znovu a znovu, dni, týždne, mesiace. Vybojovala som si správne zaviazané šnúrky, ktoré sa mi po pár krokoch nerozviazali. Vybojovala som si ich rovnako, ako prijatie skutočnosti, že ľavá strana je vždy ľavá, a nie pravá. Že na tomto svete platí toto pravidlo vždy rovnako, a nikdy nie inak. V (dysp)praxii to vyzeralo asi tak, že keď som si kupovala a skúšala v obchode nové topánky, mohlo to byť len s niekým, voči komu mám naozaj dôveru, aby ma nevysmial za to, že v ešte tak vysokom veku neviem, ktorá noha patrí tej ktorej topánke. Môj prosebný pohľad ma vždy prezradil. A napokon som si tie topánky vždy dala správne, hoci to bol neľahký boj, častokrát zakončený smiechom. A možno aj preto sa dnes neviem vzdať už niekoľko rokov starých, vyšúchaných topánok s jednou malou dierkou na boku. Jasné že najmä preto lebo sú moja srdcovka, ale aj preto, že sa mi nechce ísť zasa skúšať nové.
Ako dyspraktik som si vybojovala pre iných úplne bežné každodenné činnosti. Svojou vôľou, cez pot a slzy, neporozumenie, ako zo strany okolia, tak vrátane a najmä svojho vlastného. Pýtala som sa samej seba snáď miliónkrát, čo je zle, čo je inak. Prečo mi všetko trvá dvojnásobne dlhšie. Prečo mi niekto nedá viac času na praktické úlohy, keď cítim, že ho potrebujem? Čo je so mnou zle, keď ho potrebujem?
„Príčinou tejto poruchy je porucha neurologického vývoja, ale aj neurologické poškodenie v dôsledku predčasného pôrodu. Príčinou dyspraxie nie je žiadne vnútorné ochorenie, mentálna retardácia a nevplývajú na ňu ani psychosociálne faktory. Aj napriek tomu, že inteligencia dieťaťa nie je vôbec narušená, dyspraxia často výrazne zhoršuje výkony dieťaťa v škole ako aj jeho sociálny život.“

Predčasne narodené deti sú jednoducho bojovníkmi od počiatku svojho bytia. A podľa môjho názoru aj dlho pred ním. Svoj príchod sem si vybojujeme na to, aby sme tu na tomto svete mohli ďalej bojovať. Nevzdávať sa.
V konečnom dôsledku vnímam a cítim obrovskú vďaku za to, že som sa oficiálnym dyspraktikom stala až tesne pred koncom strednej školy. Veľa činností by mi totiž bolo zjednodušených. Príliš ľahko by som sa vzdávala, a nebojovala možno za to, čo je mi súdené. A to predsa nemá význam. Ujsť bez, alebo z boja, samozrejme z toho, ktorý zvádzate sám so sebou. Možno by som dnes nebicyklovala, nekorčuľovala, kupovala si topánky len na zips, nemala vodičský preukaz (srandujem, ten ešte stále nemám, no už asi rozumiete, prečo sa dlhodobejšie odhodlávam urobiť si ho), a netancovala by som, čo vlastne tiež nerobím, iba keď je všade úplná tma, alebo som v priestore absolútne sama. Z venčeka nemám žiadne fotografie, okrem tej spoločnej, keďže som na ňom takmer jediná z triedy odmietla tancovať, ale za to je vďaka mne zdokumentovaný na fotografiách.

Nie každé dieťa je „len lenivý lajdák, ktorý z toho vyrastie…“. Možno sa mnohí z vás budú po tejto výpovedi pozerať na určité činnosti a skutočnosti aspoň trocha inak. Chcela by som, aby najmä ľudia, ktorí pracujú s deťmi, v školstve každý deň, a majú môj obrovský obdiv, pretože si myslím, že aj to je niečo, s čím sa človek musí narodiť, vnímali aj takéto veci. Aby sa na to dostatočne pripravili, uvedomovali a vnímali ich. Hoci viem, že je častokrát nesmierne ťažké, ustrážiť a rozpoznať ten moment, kedy lenivosť už nie je iba detskou lenivosťou. No tiež by som chcela, aby sa tieto deti vnímali. Povzbudzovali, podporovali, a možno občas uľahčovali sa im činnosti ale v miere prijateľnej pre ne samé. Možno sa vám za to raz odvďačia. Či už budete rodič, alebo učiteľ…